Ako som zdrhol

Táááááákže, píšem vám zo zaspatej Kambodže. Prečo? K tomu sa hádam dostanem. Zatiaľ som chcel napísať zopár riadkov o svojom super dni v Laose. Vo všetkých príručkách pre turistov sa píše a všetci turisti hovoria, že treba ísť v Laose do Vang Vieng, čo je v podstate v strede Laosu. Predstavoval som si ázijské Las Vegas s neonmi a bulvármi. Ale ako to už býva, moje predstavy mali ďaleko k realite. Autobus ma vypľul o jednej ráno na nejakom poli. Keď som sa pýtal na centrum, tak mi ukázali jeden hotel asi 50 m odo mňa. Začal som pochybovať, či som v tom istom meste, v ktorom som plánoval byť. Za nejaké 4 USD som sa ubytoval, ponaháňal som gekkov a išiel som spať. Môj plán bol, že musím ráno nájsť kanaďanov, ktorí už určite medzi tým našli všetky najlepšie miesta. Mal som aj adresu ich hotela. Že vraj je na hlavnej triede. Ráno som sa vybral hľadať hlavnú triedu. Bolo to ľahké, Vang Vieng bola vlastne iba jedna ulica, poskladaná z reštík a hotelov. Vyzeralo to tam ako na divokom západe, iba to kotúľajúce sa sušené imelo mi chýbalo. Strašná diera, pomyslel som si. Keď som konečne našiel gest house kanaďanov, vydýchol som si.  Vybrali sme sa na raňajky, stihli mi porozprávať čo sa zatia udialo, objednali sme taxik, zohnali ďalších kanaďanov a išli sme sa kolesovať po rieke. V podstate je to také, ako poznáte z prímorských letovísk. Dostali sme gumené koleso, na ktorom človek sedel, požičali sme si nepremokavé ruksaky, do ktorých sme naložili foťáky (aj ja ten svoj) a tí menej zdatný plavci (ja a jedna kočka) sme si zobrali aj plávacie vesty. Cesta mala byť dlhá 4 km a mala trvať asi hodinku a pól. Nám trvala 5 hodín. Rieka bola veľmi pomalá, čo by nebola prekážka. Najťažšie a zároveň najkrajšie bolo to, že popri rieke boli atrakcie, pri ktorých sme sa počas plavby zastavovali. Aby som ich vymenoval: najprv nás čakala kladka dlhá asi 15 metrov, z výšky asi 6 metrov. Potom sme sa presunuli k skoku do vody zo šiestich metrov a tiež tam bola hojdačka so skokom do vody. Prešli sme aj okolo niekoľko nezáživných skokov do vody, kde sme sa nezastavili. Prišli sme k hojdačke, na ktorú sa človek postavil, a ostatní ho spolu so zamestnancami "natiahli" a ten niekto sa zhupol do vody. Zlatý klinec bola hojdačka z asi 10 metrovej výšky, že človek vysel. Alebo sme odtiaľ len skákali do vody. Trik bol v tom, že buď sme mohli za každú atrakciu zaplatiť 10 000, alebo si kupiť pivo za 10 000 a atrakcia bola zadarmo. No hádajte, ako sme dopadli. Poviem len, že sme boli radi, že sme nemuseli kormidlovať, ale rieka nás unášala k ďalšiemu a ďalšiemu pivu. To samozrejme nebolo to najlepšie. Na tých atrakciách sme sa zabávali ako deti, predvádzali sme sa a ku koncu dňa som mal pocit, ako by mi dala masáž tyrolská turistka. Tak napríklad pri kladke som sa pokúsil o salto dozadu, lenže v tej rýchlosti som dokázal urobiť iba pól otočku a plesknúť chrbtom kolmo na vodu. Pri prvej hojdačke, kde som sa mal držať tyčky, zhupnúť sa a potom skočiť do vody som vždy vynechal zhupnutie a na spodku póloblúka som spadol do vody ako kamion do priepasti. Holt, tyčka bola vlhká. Pri hojdačke, na ktorej sa stálo sa zas chalani dohodli, že keď ma vytiahnu hore, tak ma chvíľu podržia. Takže som tam asi 10 sekúnd vysel paralelne vodorovne s podkladom a rozmýšlal som, či by to vyzeralo ako v Tom a Jerry, keby som pleskol dolu. Viete, to ako si vždy jeden z nich chytí hlavu zo zadu a vytiehne si ju zo zeme. Najlepšia bola posledná atrakcia. Plošina vo výške asi 10 metrov s hojdačkou. Išiel som niekoľko krát, a môj chrbát ma za to veľmi nemal rád. Mám z jazdy aj fotky, ale nejak sa mi ich sem nedarí nahodiť, takže ich uvidíte asi až doma. Keď sme sa presúvali medzi stanovištiami, tak sme si pochytali ... gumy a pomali sme sa plavili malebnou scenériou. Pri tom sme nacvičovali zostavy ako parašutisti. Občas voda zrýchlila a zo spodu ma "pošteklil" nejaký ostrý kameň. Raz som tak vystrelil, že nepremokavá taška s premokavým foťákom mi vypadla z kolesa a plávala preč. Ale chytil som ju. Okrem toho sa ešte stalo zopár neštandardných vecí, nad ktorými sme sa v podstate ani nepozastavili. Keď sme boli na jednej hojdačke, tak jeden kanaďan pocítil teplo na nohe. To ho nejaký malý laosanko ochcál. Len tak, bez varovania. Keď sme sa dostali na poslednú, najväčšiu hojdačku, tak nás zas obchytkával a hladkal jeden vietnamec, ktorého fascinovala moja a kamošová chlpatá hruď. Ako mi povedali ostatní, to nič nie je. Že sa mi už stalo aj to, že pri zastávke pri pisoári k nim prišiel zrazu zozadu nejaký domorodec a začal im masírovať chrbát. Brrrrrr. Po ceste a pive mi vyhládlo, tak som  si asi za 10 Sk dal výbornú palacinku s čokoládou, banánmi, kokosom a neviem čím ešte. Potom sme sa vybrali do reštiky. Ako som už spomínal, celé mesto je poskladané z hotelov a žráčovní. Ako si teda vybrať? Jednoducho. Každá reštika z nejakého dôvodu premietala niektorú zo sérií Friends (Priateľov). Až na pár výnimiek kde púšťali Simpsonovcov, alebo nejaký film. Boli sme úplne zničení, tak sme rýchlo zožrali čo prišlo a išli sme spať. Ja som sa ešte trochu poflákal po meste, pozrel nejaký film a tiež som šiel. Ďalšia špecialita, pre ktorú sem chodí veľa turistov, sú špeciálne menu. Nie sú to v podstate žiadne kulinárske špeciality, proste si vypýtate špeciálne menu a čítate, čo je v ponuke: happy pizza, happy shake, magic mashroom pizza, alebo si proste objednáte bag of opium, bag of marijuana a podobne. Po zničujúcom dni som išiel na zaslúžený odpočinok. Ráno som sa rozlúčil s kanaďanmi a dohodli sme sa, že sa stretneme v južnej amerike. P.s.: Zistenie: Dnes žiadne zistenie. Idem ešte rýchlo napísať, čo sa udialo ďalej. Ale zistil som, že aj keď píšem relatívne rýchlo, tak mi toto písanie zaberá dosť času.