Ako som zdrhol

Ani neviem kde mám začať. Ešte sa na chvíľu vrátim k Vietnamu. Ako som už písal, na stanici v Laose som sa zonámil so skupinkou britov, ktorí mali podobné cestovné plány ako ja, tak sme si vymanili maily, že sa stretneme v Hanoi. Po ceste sme stretli ich autobus, ktorý sa pokazil asi 3 hodinky jazdy z Vieng Tian, hlavného mesta Laosu. Keď som na druhý deň dorazil do Hanoia, tak som si našiel nejakú internetovú kaviareň a chcel som im napísať mail, keď tu kočka sediaca vedľa mňa hovorí kamarátkam: Vietete  čo sa stalo? Janyn (nepamätam si už to meno) autobus sa pokazil a sú kúsok od Vieng Tiane. Ja pozerám ako vyoraná myš a tak sa ich pýtam, či poznajú tú Jane a jej skupinu, ktorú som ja stretol. Že áno. Neuveriteľná náhoda. Tak som dopísal mail v tom duchu, že už viem, kde bývajú, tak sa dohodnem s kamarátkami, čo podnikneme. Na druhý deň som išiel fotiť Hanoi, sadol som si do nejakej reštiky a asi po pól hodinke ... kto vošiel do reštiky? Jane a jej partia. Potom mi vyrozprávali príbeh, ako chlapík 15 hodín bušil do nejakej poloosi kladivom, kým mu priniesli druhú. Samozrejme, že pre ľudí v autobuse nepriniesli žiadnu vodu ani jedlo. Po 16 hodinách išiel autobus smerom do Vieng Tiane, tak ich zobral. Oni ale už nemali peniaze, lebo všetko minuli, aby neniesli von z krajiny Kipy, ktoré sa nedajú vymeniť. Keď prišli do Vieng Tiane, tak im povedali, že kde si môžu kúpiť lístok do Hanoia. Po asi 30 minútovej hádke si vydobili miesta zadarmo. Ostatní Vietnamci a Laosania si miesta vydobili doslova. Na stanici sa strhla bitka, ľudia vytiahli nože a podobne. Že v ich autobuse bol jeden chlapík, ktorý krvácal z hlavy. Po 3 dňoch cesovania bez jedla, vody a v tých istých šatách sa dostali do Hanoia. No, ale kedže ja som svoj pobyt vo Vietname skrátil, tak som s nimi ďalej necestoval. Ale boli milí. Podobných náhod som mal viac. Keď som sa flákal po Angkore, čo je oblasť veľká asi ako Petržálka, ale v džungli, tak na mňa kričí jedna kočka: Excuse me, are you Ivan? A ja: čau Nancy. Nancy a Derek bol párik, s ktorým som bol na tých gumených kolesách v Laose. Tak sme pokecali a išli sme si každý svojou cestou. Keď som bol v Phnom Phen, tak som mal bývať u jednej tetky, ale tá mi napísala, že má nejakú návštevu a tak, že mám ísť do blízkeho guest houseu. Večer, keď som sa vrátil ... pozerám a pri stole sedela kočka z nemecka, ktorú som stretol, keď som dol turistikovať na severe Thajska. Mala izbu hneď vedľa mňa. Bola ešte s jednou kočkou. Tá sa o pár dní chystala na pláže do Sihanoukville, ktoré majú asi 10 km. Samorehme, že som ju tam stretol. Teraz aby som dokončil príbeh o amíkovi, ktorého som stretol v autobuse do Hanoia. Ako som už písal, bolo mi divné, že sa chce so mnou vážne baviť o tom, aký je život ťažký v USA v dnešných dňoch. Keď sme dorazili do Hanoia, tak prišiel agent s teplou vodou, že má pre nás pekný, lacný hotel a taxík nám vybaví sa 1 USD. Tak sme súhlasili. Hotel vyzeral ako 4*, v izbe bola krásna kúpeľňa, mali sme satelit, klímu a dve obrovské postele. Za 9 USD za izbu na noc. Rozprávka. Aby som ušetril, tak som si zobral izbu s amíkom. Keď som sa začal vybalovať, tak mi začal rozprávať o tom, aký sú tí kanadania, čo s nami cestovali hlupáci, lebo hneď skočili po tej cene 9 USD. Že sme ešte mohli zjednávať na 8. Nevedeli sme zapnúť klímu, mne to bolo v tom momente jedno, prvé čo som chcel bola sprcha. Keď som vyšiel zo sprchy, tak klíma už šla. Ja na to: Aaaaa, podarilo sa ti to zapnúť? On na to: No, I had to call those fuckig people to swith it on. Bol som hladný, a aby som ho nepokúsal, tak som navrhol, aby sme sa išli najesť. On tvrdil, že je vo Vietname tretí krát, tak som dúfal, že ma zavedie do nejakej dobrej reštiky, alebo tak. Nemal ani tušenia kde sme a to sme boli v starom centre. Najprv som si musel vymeniť prachy. Bežný kurz bol 16 000 dong za 1 USD. Ale bol večer, ja som chcel jesť a najlepší kurz som našiel 15 600. Tak som si povedal, že si zmením prachy aspoň na dnes, 10 USD. Amík bol zhrozený, že veď to predsa stratím 25 centov na tejto transakcii. V reštike tiež šetril, až mi to bolo trápne. Ešte chcel ísť na pivo, ale že nie do podniku, lebo majú pivo aj na ulici, za 3000 dong. No, malo to farbu ako pivo, možno aj vôňu, ale určite nie chuť. Odvtedy som sa amíkovi vyhýbal, ako som vedel, aby som s ním nemusel ísť von. Ale jeho ťaženie za tým byť najstupídnejší človek v okolí pokračovalo. Medzi tým som sa zoznamil s chalanom z recepcie, ktorý ma potom sprevádzal po Hanoi  a vozil na motorke. Keď prišiel hore vypýtať si naše pasy, tak začal amík vyšetrovať, prečo chce naše pasy, prečo nestačí iba môj, čo bude s tými pasmi robiť, či ich nestratí a podobne. Raz sa vrátil a videl ako pijem vodu. Spýtal sa ma, že koľko som dal za vodu. Ja že 8000. On na to: to sú ale hajzli, ešte aj na vode zarábajú. Vrchol naše spolužitie dosiahlo, keď som mu povedal, že som bol vonku s tým chalanom z recepcie, a on mi poukazoval Hanoi. Amík: Hej? A koľko za to chcel? Ja že nič, iba som mu kúpil obed a vodu. Od toho momentu so mnou nehovoril. Nie že by mi to chýbalo. Kombinácia bulhara a američana v jednom je zničujúca. Toľko moje zistenie z tých dní.