Ako som zdrhol

Uz som sice v Ulambatare, ale male ohliadnutie za Ruskom. Zistil som, ze je to krasna krajina s asi 110% zamestnanostou. Napriklad v kazdom dopravnom prostriedku je teta, ktora predava listky. Listok na MHD stoji 10 rublov. Neviem, ci niekto pocital, kolko ich musi denne predat, aby mala na vyplatu (a to nehovorim o zvysnych nakladoch na cely system). Alebo hotel v Ulan Ude. Na vratnici su dvaja chalani, ale ubytovanie vybavuje recepcna. Po obvyklych formalitach nam zobrala pasy a dala zlte listocky. Ze pasy dostaneme rano. Vyviezli sme sa na 7. poschodie, kde nas cakala ina teta, ktora mala toto poschodie nastarosti a za zlte listocky nam dala kluce od izieb. Ako keby to cele nemohla spravit recepcna dole ako v kazdom normalnom hoteli. Ani sme sa nad tym nezamyslali. Na druhej strane by bol velky problem, keby sme stratili kluce, pretoze potom by sme nedostali zlte listocky a za zlte listocky pasy. Ako rozpravka o kohutikovi. Neviem, ci je to aj v spravach u nas, ale tato cast ruska je asi najviac postihnuta prasacou chripkou. Odhaduje sa 200 000 nakazenych a tusim 200 ludi uz zomrelo. Prislo to z Mongolska, presne z oblasti, kam ideme. Cize co spravili vecer mladi zodpovedni cestovatelia, ktori vedia, ze v takychto pripadoch sa treba vyhybat zaludnenym miestam? Odpoved je v tomto klipe: http://www.youtube.com/watch?v=gCMu1ho6dxg Inak je Ulan Ude asi najvacsia dedina, v akej som doteraz bol. Centrum tvori asi 10 ulic, zvysok rozlohy vacsej ako Bratislava su drevene chatrce. Centru mesta panuje asi 5 metrov vysoka (najvacsia na svete) busta myslitela, buditela a milovnika Vladimira Uljanova (Lenina, ak by ste nevedeli). Tipujem, ze na namesti je este stale preto, lebo to monstrum nemaju ako odniest ani odstrelit. Autobus do Ulambataru odchadzal o 7.20 rano. Chvalabohu bol poloprazdny a s minimom cukrovarnikov. Tak sme nazvali malych ludi s obrovskymi batohmi (asi cukru) na chrbtoch. Uz som sa nemohol dockat rusko-mongolskych hranic. V podstate uplne standardna procedura, ako v inej civilizovanej krajine. Asi 6km pred hranicami nas zastavili prvykrat. Rusky malcik nam skontroloval pasy a jednemu (asi) mongolovi povedal, ze nech si zbali veci a ide s nim. Asi by ma dost nastval - vstavat o 6.00 rano, kupit si listok za 27 euro a potom sa nedostat ani po hranice. Po tejto prehliadke sme sa dostali k hraniciam. Do autobusu prisla teta a kontrolovala nam pasy. Potom sme vsetci vystupili, zobrali si tasky a podho k ruskym colnikom, ktori nam preskenovali veci ... nie nas. Cize, ak by som mal na chbte dvojmetrovu ikonu, tak by to asi nikoho nezaujimalo (mam opasok s tajnou priehradkou, v ktorej mam 600 euro, ale pst, nikomu ani muk). Na moje prekvapenie peciatku do pasu som dostal zadara. Nastup do autobusu - vystup o 20m dalej. Lekarska prehliadka - niecim nam preskenovali hlavu. Ak mi zacnu rast ziabre, tak ich tak pojdem vyfackat plutvami, ze to este nezazili. A vyplnil som tlacivo v ktorom sa ma pytali, ci som v poslednej dobe trpel triaskou, kaslom, navalmi tepla, bolestami svalov a unavou. Zartuju? Tak sa citim od 2. dna na tejto ceste. Hlavne rana po dlhych nociach su take. Ale s prasatami som sa nebozkaval, tak ze som radsej nic nezaskrtol. Z lekarskej prehliadky sme sa zas 20m odviezli k mongolskym priehradkam. Najprv nas nechali cakat asi 15 min vonku, ale kedze bolo sviezych -6, v porovnani s -17 z Irkutska nam to ani nevadilo. Zatial sme sa bavili pocitanim krav, ktore si tam po hranicnom pasme pobehovali - ovela volnejsie ako my. Cez kontrolu som presiel pomerne rychlo, trochu som sa obaval, ci mi mongolska amgasada v Rakusku nezastaviila viza, v pripade ze prisli na to, ze som za ne nezaplatil ... ale pisem vam z Ulambataru, vsak ano. Dolezita rada, pre vsetkych (zo steny colnice): ak mate pri sebe viac ako 5 milionov krongkorngov, tak to MUSITE nahlasit. Netusim, kolko to je euro, ale koho to zaujima, ze? Po finalnej kontrole a peciatkovani pasov, sme sa naskladali do autobusu s pocitom istej ulavy, ze uz mame rusko za sebou. Alebo ze by nie poslednej? Ked sme vychadzali z colneho arealu, tak nas este raz zastavili policajti a vsetkym nam skontrolovali pasy. Este jeden poslendy smutny pohlad smerom k Rusku, kde ostala vyznamna cast nasich uspor ... a hura do Ulambataru, o ktorom nic neviem. Zatial nemame ziadne plany, okrem jedneho. Vymyslel som, ze si tu musime kupit Ladu, Volgu alebo take nieco a dopravit sa co najdalej - najlepsie az do Pekingu. Chalani su skepticky ... ja to vidim iba ako drobnu vyzvu. Tak uvidime.