Ako som zdrhol

Ako vždy, zas to zoberiem v skratke. Extra deň, ktorý som bol nútený ostať v Chiang Mai som strávil tým, že som sa snažil rozchodiť foťák, ktorý mi prišiel z opravy. Funguje lepšie, ale nie na sto percent. Večer som šiel na  Kick box s jednou kanaďankou z partie. Nikto nám nepovedal, že toto sú len detske zápasy, ale ostatné sa odohrávali v iné dni a na to už čas nebol. Videl som bitku dvoch šampiónov do 25 kg. Skôr som tie deti ľutoval. Boli tam aj jeden dva dobré zápasy, ale celkový dojem dol tak 2 body z desiatich. Hlavný bod večera ešte len čakal. Išiel som si nafotiť uličku neresti. To znamenalo, že v každom bare, čo som sa zastavil, či si môžem urobiť foto, som si musel dať pivo. "Baby" z Ladyboy baru boli až moc prítulné, odtiaľ som veľmi rýchlo prášil preč. Potom som sa zoznámil s jedným írom a britom, ktorý si len tak kúpili po jednom bare a teraz tam žili a robili obchody. Brit ten svoj bar predáva, ak by ste niekto mali záujem. Odtiaľ som sa presunul do svojho najobľúbenejšieho baru, ktorý prevádzkovala Pim - veľmi šarmantná a ukecaná tridsiatnička. Okolo 2.00 ráno som sa dopravil do hotel. Cesta minibusom do Chiang Khon prebehla relativne ľahko, až na jednu grcajúcu princeznú Austrálie, ktorá nám celý čas spievala ódy na žalúdočné kyseliny. Raz sa rozhodla, že to za jazdy švihne von oknom a ak ste sa niekto kedysi zabávali vyhadzovaním papierových vreckoviek z okna vlaku, ktoré sa potom iným oknom vrátili dnu, tak obsah jej "výkriku" sa rovnakým efektom vrátil späť do minivanu. Hádajte, kto sedel za ňou. Asi to bol trest za moju škodoradosť. Po predošlých neúspechoch s vízami som sa konečne dostal to Chiang Khon, čo je vstupná brána do Laosu. Aspon sa mi podarilo vybaviť od cestovky jeden deň ubytovania a prepravu k hraniciam zadarmo. Chiang Khon je malé mestečko, v podstate jedna dlhá ulica. Po 6 hodinovej ceste som nemal veľmi náladu spoločensky sa vyžívať, tak som zabrúsil do najbližšieho baru, ktorý patril jednému fínovi. Pokecal som s nim o živote, o tom, ako sa daostanem do Laosu a podobne. Potom sa šiel prejsť a neskôr som sa vrátil do baru na premietanie. Pozrel som si Sedem a potom prišiel zlatý klinec večera - Hostel. Nebudem impertinentný, ale bola to slaboduchá fraška pre podpriemerne inteligentných američanov. Hotel v ktorom som prespal bol v pohode, stál 100 Sk na noc, aj keď asi by sa ešte dalo zjednávať. Na druhý deň som sa vybral cez hranice. Samotný prechod bol v pohode, nič mimoriadne sa nestalo. Šok prišiel až neskôr, keď som zistil, ako veľmi sa krajina zmenila. 80% z Laoských ciest sú hlinené a tak to aj v hraničnom meste vyzeralo. Okrem toho ľudia hovorili veľmi mizerne po anglicky, čo sa odrazilo na mojich planoch objednať si loď. Do Luang Prabang sa dá dostať buď rýchloloďou za 6 hodín alebo pomaloloďou za 24 hodín. Nad cestovaním autobusom po rašeliniskách, ktoré nazývali cesty som sa ani nezamýšľal. Keďže som mal dňový sklz, vyhrala rýchloloď. Ale kde si kúpiť lístok? Po zlých skúsenostiach s cestovkami som sa rozhodol ísť do prístavu a tam si všetko vybaviť. Cesta do prístavu po miestnej hlinenej dialnici bola asi 2 km, čo môj šofér na motorikši pochopil ako výzvu ukázať mi, čo jeho stroj vydrží. Skoro nevydržal môj zadok a nervy. Prístav vyzeral ako kus Dunaja pri Devíne - nejaké búdky a jedna miniloďka, ktorá bola zrejme na prepravu 6 bicyklov. Na nič iné byť nemohla. Ako šeredne som sa mýlil. Kým som sa obzeral po rýhlolodi na štýl Raketa, ale v menšom, tak som pochopil, že nič väčšie ako spomínaná bárka sa tu nevyskytuje. Zmocnili sa ma pochybnosti. Išiel som za miestnym šéfom, ktorý mi cez ďalšieho chlapíka vysvetlil, že do Luong Prabang teraz nič nejde a preto sa musim prepraviť do ineho mesta po ceste a tam presadnúť na loď, ktorá ma zoberie. Ja som sa mu snažil vysvetliť, že ani náhodou. Najprv ma oklamú na cestovnom tu, potom na druhom mieste a celé ma to bude stáť viac ako cez cestovku. On že nie, že tu ma to bude stát 540 a tam tiež, lebo že je to na polceste. Nemal som na výber, tak som išiel. Hádajte ako to dopadlo. Keď som dorazil do spomínaného prístavu, tak mi čašník povedal, že buď môžem do večera čakať na nejaké katamarány, alebo ísť zajtra pomaloloďou. Spravil som škandál. Čašník, že sa pokúsi niečo vybaviť. O 10 minút prišiel, že mi našiel rýchloloď, ale že ma to bude stáť 1000. Spravil som škandál. Zjednal som to na 700. Vtedy som videl ako moja loď, s ktorou som prišiel odchádza a s tými istými pasažiermi okrem mňa. Pýtam sa čašníka, že kam sa tá loď vybrala. On že do Luong Prabang, všetky lode tam predsa idú. A prečo nezobrali mňa? Snažil sa mi niečo vysvetliť, ale podstata tohto obchodu mi doteraz ostala zastretá. Teda okrem faktu, že som zaplatil o 160 viac ako som mal. Aj tak ma to vyšlo o 200 menej ako keby som to vybavoval cez cestovku. A teraz k cestovaniu. Rýchloloď je v podstate tenký čln navrhnutý na prepravu 8 ľudí a ich batožiny. Neveril som tomu, ale presvedčil som sa o tom. Každý pasažier mal priestor asi 70x70 cm oddelený priečkami. Nezveličujem. Pod zadkom malý vankúšik a to bolo všetko. Na výber som mal v podstate z dvoch polôh - turecký sed, alebo slepačí sed (kolená na hrudi). Takto som mal cestovať 3 hodiny! Už po 4 minútach ma boleli všetky svali na nohách. Okrem toho sme dostali peknú farebnú helmu a plávaciu vestu. Tak sme sa ako kartón ôsmych veľkonočných vajec vybrali s obrovským rachotom na cestu. Nebolo mi všetko jedno, keď som videl ako sa vodič snaží vyhýbať stromom a šutrom v rieke, v asi 70 kilometrovej rýchlosti. Počul som veľa príbehov o tom, ako sa takéto lodičky prevrátili. Ale došiel som v poriadku. Ubytoval som sa v nejakej diere za 80 Sk na noc a vyrazil som do mesta. Mesto je to absolútne tiché, ale ako mi všetci hovorili - malebné a asi 20 rokov za Thajskom. Stretol som sa s Marcusom, ktorý tu má dobrodružnú cestovku a trochu sme to roztočili v miestnom bare. Dnes sa s ním mám stretnúť znovu, ohľadom toho výletu a fotenia. Do hotela ma viezla jedna kočka z baru. Na svoju obranu uvádzam, že akákoľvek aférka s cudzincom sa v Laose podľa zákona trestá. Turista môže dostať 500 USD pokutu a byť vyhostený, Laosana/ku čaká tiež nejaký postih. To pre všetkých vás, ktorí chcete ísť do Ázie naháňať baby a zastavíte sa v Laose. Momentálne na mojej ceste vyvstali dva problémy. Za prvé som zistil, že plánovaná cesta z Luong Prabang do Hanoia nebude trvať 24 hodín, ako som počítal, ale cez 30, ako som nepočítal. Za druhé som si zisťoval cenu leteniek z Hanoia do Siam Reap v Kambodzi a vyzrá to tak, že fakt bude stáť 200 USD a nie 100 ako hovorí príručka. Ešte uvidím, čo bude. Dnes idem s miestnym sprievodcom,s ktorým som sa včera zoznámil v bare na prechádzku po meste. Sľúbil mi ukázať miesta, kde sa pečú psy a iné lahôdky a večer som pozvaný na nejakú párty mimo mesta, tak som zvedavý, čo to bude. Zatiaľ sa majte. Mimochodom, napíšte mi, do akej cenovej hladiny sa mám pozerať po vašich veciach. Roman, košela by mala byť v pohode do nejakých 200 Sk. Beatke povedz, nech mi pošle miery ešte raz, lebo som ich zabudol. S kópiami hodiniek je v Thajsku problém, stoja okolo 2500 Sk. Vo Vietname by to malo byť lepšie, ale aj tak mi Mišo daj vedieť, do akej sumy si ochotný ísť. Aj ostatní, čo ste chceli hodinky. Caute sa. P.s.: Zistenie: Tak ako Stopárov sprievodca po galaxii hovorí, že by ste stále mali mať pri sebe svoj uterák, tak by mal každý sprievodca po ázii hovoriť, že máte mať pri sebe stále štuple do uší. Mne by sa hodili pri pokuse o zaspanie v hoteli na najrušnejšej turistickej ulici v Bangkoku a definitívne by sa mi hodili pri včerajšej ceste loďou. Ešte teraz mi hvízda v ušiach. Pa pa.