Ako som zdrhol

Z Thajska som unesený. Keď som sem išiel, tak som si predstavoval typickú  ázijsku krajinu s malými domčekmi, úzkymi uličkami a tak. Thajsko vyzerá skôr ako New York. Dnes skúsim nájsť nejakú stránku, kde budem dávať fotky a môj foťák už tiež hádam čoskoro príde. Takže čo sa udialo. Bývam u chalana, čo sa volá Kiril. Jeho rodičia boli z Ruska, on tam žil len chvíľu, potom zdrhli do USA. Je web designer a všetko len nie počítačový suchar. Najprv ma zobral do miestnej reštiky, ktorá sa štýlom podobá na Peoples v BA. Tam som si dal nejake tradičné jedlo, niečo ako polievka s plodmi mora. Objednli mi ju "mierne" pálivú. To znamená, že mi slzy tiekli ako pri americkom romantickom filme a ešte na druhý deň som nadával. Čo sa týka cien, tak to tu vôbec nie je prehnane lacné, ako veľa ľudí tvrdí. Jedlo na ulici je za tých 30 Sk a veľmi dobré, zato pivo v lepšej reštike je tak za 100 - 140 Sk - flaškové, tretinkové samozrejme. Ale keďže som si sem žiadne oblečenie neniesol, tak musím nakupovať sa miestne ceny a vybral som sa na miestny trh. Mimochodom, milujem miestnu dopravu. Pred domom si stopnem chalana na motorke, ktorý ma odvezie za 10 Sk k Sky train, čo je také metro, ale na pilieroch vo vzduchu. Je odtiaľ super výhlad. Taký sa mi naskytol, keď som sa k trhu blížil. Bol asi tak 30x väčší ako Miletička. Aj po troch hodinách chodenia som stále mal problém zorientovať sa. Dá sa tu kúpiť všetko od sedačiek cez starožitnosti po šteniatka a pieskomilov. Základný problém, na ktorý som narazil je, že ázijci sú poväčšinou mrňaví a tričká mali najväčšie L. Ázijske L. Horko ťažko som po 6 hodinách našiel 4, ktoré mi sadli a neboli úplne strašné. Trh bol fascinujúci, vybral som sa hľadať niečo na zjedenie. A potom som TO zbadal. Pultík naplnený všelijakými dobrotami od pražených sarančat až po šváby v nejakej omáčke. Ale bol som hladný a zatiaľ som odolal. Dal som si nejaké cestoviny so zeleninou, plneného kraba a ešte nejake maličkosti. Keď som prišiel domov, mal som asi 30 minút na prezlečenie sa a prášili sme na párty. Tu je zvykom robiť párty v nejakom podniku, nie doma. My sme šli do nejakého hip baru čo sa volal Trio a mal to byť jazz chill out bar (to je stráááášne dôležité). Vo vnútri to vyzeralo ako v Preegu, v tej reštike v rozhlase. Najprv sme tam boli len 4, takže komunikácia mierne viazla, ale neskôr sa to tam naplnilo tak 50 ľudmi a bolo to v pohode. Asi o 2 hodinky mi hovorí Kiril: Presúvame sa, sme pozvaní na ďalšiu párty. Do hotela Hilton pri rieke na 32 poschodí. Najprv sme išli s jedným chlapíkom Paulom, ktorý sa musel prezliecť, k nemu domov. Býval v najtrendovejšej časti mesta na 27 poschodí. Z balkóna, ktorý bol veľký ako moja obývačka som mal Bangkok ako na pohľadnici. Že nájom tam je asi 70 000 Sk (samotný byt mohol mať tak 50 - 60 m2), ale firma to platí, tak čo. Na prízemí sme sa stretli s ďalšími ľuďmi a vyrazili sme. Keď sme prišli k Hiltonu, dvere nám otváral pikolík. V šortkách som sa cítil veľmi dôležito. O interiéri písať nebudem, pretože je to nepredstaviteľné. Tlupa vyrazila smerom k výťahom na 32 poschodie. Bol odtiaľ úchvatný výhľad, naše nadšenie trochu ochladlo, keď nám oznámili, že párty je na 3 poschodí. Vošli sme do baru na 3 poschodí a nestačili sme sa diviť. Super luxus, more modeliek a ... otvorený bar. Nebudem rozpisovať čo sa tam dialo a čo sa dialo potom, ale predsa len niečo: srdečnosť thajcov je odzbrojujúca. Chvíľu som šaškoval s barmanom, potom s čašníčkou, zoznamoval som sa s kadejakými dôležitými ľudmi a krásnymi ženami. Ani netuším koľko bolo hodín, keď sme sa vybrali domov. Za ten čas čo som tu som sa stihol zoznámiť s asi 30 ľuďmi. Teraz idem do centra na slávnu Khao san road, kde je základ života pre turistov. Idem zistiť, ako to je s mojimi vízami a trochu sa porozhliadnuť. Možno trochu modifikujem svoj výlet, lebo veľa ľudí mi povedalo, že Vietnam nie je nič moc a že mám stráviť viac času v Laose a Kambodži. Tak uvidím. Čaute sa zatiaľ. P.s.: Zistenie: Nie všetci thajský muži sú naozajstní muži. Včera som na párty stretol chalana, ktorý bol ako vystrihnutý z nejakého pupuš filmu. Dúfam, že tu raz nebudem musieť napísať, že nie všetky ženy sú naozaj ženami. Pa pa.