Ako som zdrhol

Ani neviem kde začať. Samozrejme, že cesta neprebehla tak, ako som plánoval, ale na to som si už zvykol. Keď som si kupoval listok do Hanoia, tak som sa pýtal, či je to súkromná spoločnosť, či je autobus klimatizovaný, bezporuchový a či odíde načas a či vôbec odíde. Yes sir, no problem. Keď ma doviezli na autobusovú stanicu, tak sa ako mávnutím čarovným prútikom môj krásny luxusný autobus premenil na hnusnú Družstevníčku, do ktorej sa ľudia snažili narvať čo najviac nezmyselností, medzi iným bicykel, reproduktory a hlavne - strašne veľa durianu. Ak neviete, čo je to durian, tak vám napoviem, že do mnohých hotelov je zakázané ho brať. Plod je veľký ako stredneveľký melón a má po sebe veľa pichliačov. Vo vnútri je dužina, ktorá sa je. A tu je jadro problému. Strašným spôsobom smrdí. Je to niečo ako keby ste nechali mokrú handru 3 týždne v sáčku a potom to poliali pomarančovou záchodovou voňačkou. A presne tak to aj chutí. Ale miestni to z nejakého dôvodu majú radi. Ale mohli sme byť radi, že sa nikto nesnažil prevážať sliepky alebo čunce. Keď sme videli, ako na strechu autobusu pchajú ďalšiu a ďalšiu krabicu tohto lahodného svinstva, tak sme začali hľadať iný autobus. My znamená ja, jeden bulhar čo od svojich 10 rokov žije v USA a dvaja kanadania. Obďaleč stál iný bus čo išiel tiež šiel do Hanoia, bol menší a menej narvatý. Tak sme začali vyjednávať. Ale vodiči sa dohodli, že ideme pôvodným, tak sme si mohli trhnúť. Ale zoznámil som sa s 3 babami a jendým chalanom z Manchasteru, čo boli v tom autobuse. Chvíľu sme pokecali, oni sa tešili že vypadnú z Laosu, lebo že ich to tu už žere. Doslova. Angličanka mi ukázala nohy a mala ich úplne červené od kúsancov. Bolo to od niečoho, čo sa tu volá bed bug, ale neviem ako sa to prekladá. Mne tiež uštedril zopár kúsancov. Parchant. Tak som sa rozlúčil a vymenili sme si emaily, lebo mali podobné cestovné plány ako ja. S dvojhodinovým oneskorením sme sa vydali na cestu. Teplo, vlhko, 30 ľudí čo nehovorili ani slovo po anglicky, 4 čudujúci sa turisti, 2 tony durianu a asi 200 000 mravcov. Boli všade. Keď som ich zabil asi 1500 tak som to vzdal a už som sa iba zabával, keď som im frčkami dával hodiny lietania. Asi 20 minút som strávil v zmysluplnej debate s amíkom, ktorý mi vysvetlovaľ, aký je teraz život v USA ťažký. Nechcem predbiehať, ale už vtedy sa mi zdal byť nejaký divný ... a bol to strašný tupec. Ale k tomu sa ešte dostanem. Už príručka múdreho svišťa, ktorú mám so sebou ma varovala, že vietnamský vodiči (áno, išiel som vietnamskou spoločnosťou) sú na turistov nepríjemní. Ako ma varovali mnohí turisti, aj zvyšok vietnamcov je nepríjemný. Ten náš nás stále chcel buzerovať. Kam si máme sadnúť a podobne. Poslali sme ho husy pásť, ale výsledok bol, že iba ja jedniný som mal sedadlo vedľa seba voľné. Čo však nebola žiadna výhra, pretože mi to akurát dávalo na výber viac možností, ako sa spať nedá. Sedadlá boli extrémne nepohodlné a opierky sa nedali zdvyhnúť, takže som spal asi 3 minúty za celú noc, prerušovanú pravideľnými 10 minútovými zastávkami a jednou neplánovanou. To sme stretli autobus, do ktorého sme sa chceli pôvodne dostatne. Ten sa po ceste pokazil. Tak sme im požičali kladivo a išli sme ďalej. Chudáci briti. Hlavný bod programu nás ale ešte len čakal. O 6.00 ráno sme dorazili k vietnamským hraniciam. Hranice sa otvárajú o 7.00, takže som sa ešte na hodinku natiahol na chodníku. Na zdvorilostnú návštevu sa ukázal nejaký dostojníček, chvíľu s nami pokecal a potom nás odštartoval, že už môžeme ísť, je otvorené. Tak to pochopili aj naši spolucestujúci, ktorí sa ako jeden človek nahrnuli pred okienko laoských pasovákov a začali po nich tie pasy hádzať. Chvíľku sme sa na to divadlo s úžasom pozerali, ako napríklad chlapík strkal pas pod nos policajtovi, pri tom fajčil a ešte stíhal vybavovať niečo cez mobil. Ja rád skúšam nové veci a tak som sa ako miestny bez všetkého začal drať do predu s našími pasmi v ruke. Chvíľami som viedol, chvíľami som bol zatlačný dozadu krpcami, ktorí mali premakanejšiu techniku. Ale nakoniec som to vybavil. Čo teraz. Nedáme si Deli, ale pohli sme sa pešo smerom k Vietnamskej kontrole. To isté divadlo, akurát že pri okienku "overseas travelers" nikto nebol. Ja som si povedal, že cez nejaké to more som letel, tak sa to vzťahuje aj na mňa. Pasy som podal nejakému dôstojníkovi, čo nemal práve nič na práci, ten zapol počítač a ručne prepísal údaje z našich pasov do nejakých hárkov. Že máme zaplatiť 2000 Dong (1 USD = 16 000 Dong). Za čo? Nejaká deratizácia či čo, viac sme sa radšej nepýtali. Potom nastalo komické divadlo, keď sa 3 úradníci striedali na 3 stoličkách pri našich pasoch a zároveň si ich podávali. Keby som si viac pamätal kombinatoriku, tak by som vám povedal, koľko možností vám to dáva, že sa každý úradník stretol s našími pasmi. Ale vyskúšali všetky možnosti. Na záver heroicky prišli k nám, že za pečiatku sa platí 1 USD. My že fajn a budeme chcieť účet. V tomto bode sa jeho angličtina zmenila a prestal rozumieť. Dostal 1 USD. Teda okrem amíka. Tomu oznámili, že mu nemajú kam dať pečiatku a tak sa má vybrať naspäť do Laosu. Víza síce mal, ale to nikoho nezaujímalo. Sranda to nebola, ale nemyslel som si, že to môže niekoho tak postihnúť. Je smutné vydieť dospelého muža plakať. Vtedy sa začala jeho spanilá jazda po úradníkoch, aby ho pustili. My sme sa zatiaľ vybrali k nášmu autobusu, kde nám naznačili, že si máme zobrať batožinu, vrátiť sa naspäť za hranicu, prejsť cez colnicu, dať si preskenovať veci a potom znovu nastúpiť. Múdre, veľmi múdre. Ale poslúchli sme. Amík furt pobehoval, ale bolo mu to houby platné keďže nikto nehovoril po anglicky. Tak sme vyložili jeho tašku a zamávali sme mu. Privítala nás krásna scenéria hôr, kombinovaná s húsenkovou dráhou. Cesta bola široká presne na dve osobné autá a pod cestou 25 metrový zráz. Pochopil som, ako mohli američania aj v presile prehrať tú vojnu. Ani mne by sa nechelo donekonečna flákať po tých kopcoch. po hodinke sme dorazili do prvého mesta. A čo nevidíme. Amík tam stojí na chodníku obklopený hlúčikom ľudí a gestikuluje. Ako vyšlo najavo, tak srandisti na hraniciach si vypýtali 40 USD a nechali ho ísť. Stopol si autobus, ktorým nás chcel dobehnúť, teta mu povedala, že 5 USD, on jej dal 10 a keď po 3 kilometroch vystúpil, tak mu odmietala vydať. Pre porovnanie, moja 22 hodinová cesta z Vieng Tiane do Hanoia stála 18 USD. Bojoval tam asi hodinu, kým výťazoslávne prišiel, že mu vrátila 5 USD v Dong. V ruke držal 5000 Dong. Málo on vtedy vedel, že 1 USD je 16 000 a nie 1600 ako si myslel. Vydali sme sa ďalej. Apropos, cestovanie. Vo Vietname sa šoféruje na tej istej strane ako u nás, s tým rozdielom, že: 1. väčší má prednosť. 2. nie je žiadne za druhé. Ale v nejakej príručke cestnej premávky sa píše, že trúbi sa pri predbiehaní, trúbi sa keď ideme za nejakým autom, pred nejakým autom, keď ide oproti nám auto a keď ideme do akejkoľvek zákruty. Teda tak to robil náš vodič, čo znamenalo, že trúbil každých 4-7 sekúnd. zas som si spomenul na základné pravidlo pre áziu. Vždy maj pri sebe štuple do uší. Po 10 hodinách takejto jazdy sa zo mňa stal neurotik. Ešte stále mi trase pravým okom, keď počujem trúbu. Zvyšok vám napíšem zajtra. Teda ak sa bude dať. Idem do Ha Long Bay, čo má byť jedna z najkrajších oblastí ázie. Potom sa budem vlakom presúvať na juh, zastavím sa v nejakej vychytenej prímorskej oblasti, kde sa budem chcieť potápať a potom sa uvidí. P.s.: Zistenie: Keď vám niekto povie, že vie presne čo chcete, to ešte neznamená, že má vôbec potuchy, o čom sa bavíme. V jednej reštike som si objednal slimáčiu polievku a nejaké rybacie jedlo. Kočka nevedela po anglicky, ale všetko jej bolo jasné. Priniesla mi polievku. Vyzerala divne a ešte horšie smrdela. JA som začal vyzvedať, že čo to je, kresliť na papier slimáčikov a ona mi niečo napísala na papier a klepala si na čelo. Ja som si len pomyslel, že ty si blbá, toto slymáky nie su, nanajvýš tak nejaké zdurené črevo. Dal som si par lyžičiek tej žbrndy a čakal som na rybu. Bola v pohode. Keď som sa vrátil do hotela, tak som dal to slovo preložiť novému vietnamskému kamošovi. Znamenalo teľa. A vtedy mi zaplo. Bol to varený telací mozog. Naplo ma. Ale vydržal som. Ako pikošku pridávam, že už som jedol červíky, žaby, hada a to sú len veci o ktorých viem. Videl som tu pečené psy a išiel som okolo reštiky kde podávali mačky. Pečené. No na spapanie. Ale o tom inokedy. Čaute.